1

Tao, o němž možno hovořit,
není Věčné Tao.
Jméno, jímž můžeme pojmenovat,
není Věčným Jménem.
Bezejmenné jest počátkem nebes a země,
pojmenovatelné jest Matkou všech věcí.
Skrze svoji věčnou tajemnost nahlížíme
svoji vnitřní podstatu,
a skrze její neustálé projevy nahlížíme
svoji vnější, omezenou stránku.
Tyto dva proudy vycházejí z téhož zdroje,
nehledě na rozličnost pojmenování,
a oba jsou považovány za mystérium.
Toto Mystérium mystérií je
Branou veškeré existence.

Prvé štyri riadky sa mi zdajú veľmi dôležité. To preto, lebo ľudský mozog pracuje buď s obrazmi (pravá hemisféra) alebo so slovami (ľavá hemisféra). Obraz je odraz vnímanej reality, slovo je abstrahovanie od vnímanej reality, sústredenie sa na pár spoločných čŕt a ich zvukové zachytenie. A tu nastáva náš problém s pomenovávaním – už naše vnímanie reality je prefiltrované cez sito našich preferencií, presvedčení a predsudkov. A potom náš mozog (viazaný svojimi mentálnymi a výrazovými prostriedkami na prostredie, z ktorého vzišiel) začne vnem okresávať a ponechá v ňom to, čo on povežuje za podstatné… Pri toľkých skresleniach nemôžeme ani zďaleka predpokladať, že to, o čom hovoríme, zachytáva realitu – len ju v hrubých (a utilitaristických) rysoch načrtáva! Poznám jeden citát z Ruth Rendellovej: “V mysli si nevytvoríš žiadny alebo len falošný obraz.“

Len čo začíname pomenovávať, strácame časť toho, ako vnímame realitu (=obraz prevádzame do slova a to má podstatne menej prvkov), čo je však len časť toho, aká realita skutočne je. Ak niečo nazveme “stolička”, každý vie, že ide o predmet na sedenie. U niekoho sa vynorí predstava trojnožky, u iného drevenej jedálenskej stoličky a vysokým operadlom, u iného bude tá stolička ešte aj čalúnená (a v istej farbe), atď. Keď vyslovujeme slovo “stolička”, nemáme kontrolu nad tým, čo si predstaví počúvajúci. Keď mu tú stoličku ukážeme, je väčšia šanca, že si budeme predstavovať to isté.

A teraz poďme od konkrétnej veci k niečomu takému abstraktnému ako koncepcia Boha… Uvedomujete si, že “Boh” je len naša projekcia, premietnutie istých vlastností do trojpísmenkového slova?! Ako sa môžeme niekedy zhodnuť na tom, čo Boh je, ak jediný náš prístup je cez projekciu? Existuje na to jedna anekdota. Tri skupiny študentov zavreli do troch miestností a nechali ich pri umelom svetle meditovať o Bohu. Po pol hodine ich vypustili z miestností. Prvá skupina dospela k názoru, že Boh je modrý (žiarovka v ich miestnosti mala modrý nádyc), druhá dospela k názoru, že Boh je červený (žiarovka vydávala červené svetlo) a tretia tvrdila, že je zelený (žiarovka svietila na zeleno). Ako sa mohli dohodnúť?! A nikto z nich si neuvedomil, že sa zastavili na príznaku a že Boh nebol tá žiarovka, ale ten prúd, ktorý ju rozsvietil…

A tu sa dostávame k ďalšej ťažkosti. Pri pomenovávaní sa zastavujeme na povrchu, na zjavných veciach. Máme tendenciu popisovať obal, nie obsah… A tak keď niekto namaľuje obraz Boha, v našom vedomí sa Boh stotožní s tým obrazom a budeme u iných ľudí hľadať jeho prvky – pohľad, postavu, vlasy, úsmev… Ak by to bol obraz maľovaný podľa modelu, vznikne absurdná situácia – stretneme model a budeme ho považovať za Boha…

Ale Boh ako ani nijaká iná abstraktná koncepcia nie je jeho výzor, nie je jeho vlastnosti, nie je jeho meno – je viac… Pomenovávaním strácame.

Ak je niečo prapôvodné, súhrn všetkého, nemá pomenovanie, lebo ono je všetko… Len čo to pomenujeme, sústredili sme sa na jeden aspekt toho všetkého a ten sme pomenovali. Ostatné aspekty tej istej sutočnosti v tom pomenovaní chýbajú. Pomenovávaním strácame.

A teraz k prekladu:

“Skrze svoji věčnou tajemnost nahlížíme
svoji vnitřní podstatu,
a skrze její neustálé projevy nahlížíme
svoji vnější, omezenou stránku.
Tyto dva proudy vycházejí z téhož zdroje,
nehledě na rozličnost pojmenování,
a oba jsou považovány za mystérium.
Toto Mystérium mystérií je
Branou veškeré existence.”

Porovnávaním iných prekladov som našla podstatne iný, menej zašmodrchaný význam:

“Kto je bez túžob
vidí vnútro (=podstatu).
Kto je plný túžob
vidí vonkajšok (=prejavy).
[A u Chenovej sú ešte dva riadky navyše:
Preto Večná Neexistencia odhaľuje jej skryté tajomstvá,
Večná Existencia odhaľuje prejavy týchto tajomstiev.]
Oboje má spoločný pôvod
ale rôzne pomenovanie.
Ich jednota je tajomstvom všetkých tajomstiev
a bránou k skrytým zázrakom.”

Komentár Dereka Lina: Pred okamihom Stvorenia neexistovali mená/pomenovania. Nepomenované Tao je preto Zdrojom tohto vesmíru. Len čo sa zhmotní v podobe fyzického vesmíru (časopriestoru), možno ho pomenovať. Všetko ostatné sa odvodzuje od neho pomocou prírodných procesov – a tak je Tao “matkou všetkých vecí”.

Ak Tao študujeme bez vlastných túžob, prianí a predsudkov, môžeme odhaliť v ňom všetky tie zázraky. Dosahujeme priame spojenie so Zdrojom, s Univerzálnym Vedomím a jeho múdrosťou. To nám poskytuje záblesky intuitívneho poznania a mocnej, nespútanej kreativity.

Ak k Tao pristupujeme so sebeckými úmyslami, budeme vnímať len jeho vonkajšie, fyzické prejavy, ale jeho podstata nám zostane utajená. Naše priania totiž bránia spojeniu so Zdrojom – a na príčine sme si sami.

Vonkajšie prejavy Tao (život, príroda, vesmír,…) a jeho vnútorné zázraky (jednota, energie, vedomie mimo hmoty) sú oboje aspekty absolútnej reality. Nazývame ich rôzne, ale sú to len dve strany tej istej mince. Je to paradoxné spojenie – zdajú sa byť úplne odlišné, ale jedno vedie k druhému. Keď poznáme vnútornú podstau Tao, chápeme jeho vonkajšie prejavy, a naopak. Toto pochopenie nám otvára dvere do celkom odlišnej reality.