Když člověk žije, je měkký a poddajný.
Když zemře, stává se tvrdým a strnulým.
Když rostlina žije, je měkká a křehká,
když zemře, zvadne a usychá.
A tudíž tvrdé a strnulé přináleží do
společnosti smrti;
měkké a křehké patří k životu.
Proto se obrovský vojenský kolos zřítí
vlastní vahou,
stejně jako suchý strom je zralý
pro sekeru.
Silné a velké upadne,
skromné a křehké bude pozdviženo.
Toto mi hodne pripomína duševnú ustrnulosť: keď si myslíte, že ste už všetko videli, všade boli a od všetkého máte kľúče…
Už to, že žijeme len jeden život, obmedzuje prísun situácií, do ktorých sa dostaneme. Pohybujeme sa v určitom prostredí. Prichádzame do kontaktu s určitými ľuďmi. Máme z tohto kontaktu určité skúsenosti. Na základe týchto skúseností sa tvoria naše postoje a presvedčenia. Ale toto všetko je vhodné len pre daný typ situácií…
Ak sa naše prostredie často nemení, máme tendenciu považovať ho za jediné a naše ego hovorí, že už sa nemáme čoho obávať. Už sme to “zvládli” a teraz môžeme napovedať iným, ako to majú zvládnuť oni… Omyl!
Len ak si uvedomíme, že situácia sa môže hocikedy zvrtnúť a my môžeme čeliť situáciám, na ktoré nemáme a ktoré by vyriešilo ľavou zadnou malé dieťa z iného prostredia s inými skúsenosťami a inými presvedčeniami, len vtedy máme šancu vyviaznuť z tohto života bez podstatných šrámov – vtedy si totiž uvedomujeme, že každý okamih môže byť v živote “ten prvý” alebo “ten posledný” a žijeme ho celkom inak – bez automatizmov, rutín a predsudkov, ale s otvorenými očami a otvorenou mysľou, ktorá robí úsudky na základe faktov, nie na základe našich predstáv a želaní.
Je namáhavé nastúpiť na túto cestu – ale je veľmi jednoduché takto žiť… 
