77

Celý náš vesmír skládá se z cyklů,
neustálého přelévání se sil
z jednoho extrému do jeho protějšku,
silné slábne, aby slabé sílilo;
mezi oběma extrémy panuje neustále
tatáž spojitost jako mezi lukem a tětivou.
Cestou nebes je snižovati nadbytek
i nedostatek.
Lidská společnost nekráčí však vždy
touto cestou.
Člověk obyčejně usiluje se
zvětšit nadbytek a tím i nedostatek.
Má-li co dobrého, snaží se získati toho
co nejvíce, a za cíl nejvyšší považuje
dosáhnouti nekonečného nadbytku.
Bez ohledu na to, že ti, kdož mají málo,
budou míti ještě méně.
Moudrý člověk však následuje zákony všech
věcí a nepropadá hromadění čehokoliv.
Koná, avšak neulpívá na plodech své činnosti.
Chápajíce fungování protikladů a jejich
cyklů, rozdává štědře ze svého nadbytku a
neulpívá ani na své dokonalosti a moudrosti.

Začiatok mi pripomína zákon entrópie . Príroda sa snaží regulovať veci k ideálnemu “stredu”, teda udržať ich v rovnováhe. Keď sa jeden živočíšny druh premnoží, premnoží sa aj dravec, ktorý sa ním živí – a vyreguluje to. Pri opačnej situácii sa nízky stav jedného druhu prenáša na ostatné. To vďaka tomu, že v prírode je všetko navzájom poprepájané – všetko je súčasť jediného ekosystému.

Vznik nerovnováhy rieši príroda po svojom – katastrofami, urobením “čistého stola”, na ktorom možno začínať znova z nuly. Je to jeden zo základných princípov fungovania tohto ekosystému; nedá sa vysadiť. Takže by bolo rozumnejšie s ním rátať, nie zatvárať pred ním oči. Ideálny stav je rovnováha a každá nerovnováha je len dočasná. Čím vyššia nerovnováha, tým dočasnejšia.

“Lidská společnost … nekráčí vždy touto cestou.” Ľudská spoločnosť sa tvári, akoby nebola so zvyškom sveta poprepájaná, akoby tvorila samostatnú “nadstavbu” (teda bola “korunou tvorstva”). Je to dané tým, že ľudský mozog, keď si robí obraz o svete, dokáže narábať len s obmedzeným počtom faktorov, a tie, ktoré nie sú veľmi vivideľné alebo si nevyžadujú z hľadiska prežitia jeho pozornosť, jednoducho vynecháva. Až potom sa jedného dňa zobudí a zistí, že cez noc sa niekam stratil kyslík…

Je nezmysel hnevať sa na ľudstvo, že je také, aké je… Len sa prispôsobilo prevažným podmienkam života. Trocha mi to pripomína prírodopisný film o mačkách, kde sa hovorilo, že mačka “vidí” len pohybujúce sa veci. Vníma aj statické, ale jej pozornosť “frčí” výlučne na veciach, ktoré sa pohybujú, pretože to je potenciálna “korisť”. Podobným spôsobom funguje aj ľudský mozog. Vníma len veci, ktoré 1. ho ohrozujú alebo 2. mu prinášajú uspokojenie. Ten zvyšok ho nezaujíma, až kým sa nedostane do jednej z týchto dvoch kategórií.

“Člověk obyčejně usiluje se zvětšit nadbytek a tím i nedostatek.” Táto výpoveď vychádza z predpokladu, že vo vesmíre je len konečné množstvo niečoho – a tak ak priveľa uberieme, vytvára sa “podtlak”, ktorý už nemá čo zaplniť (alebo ho zaplňuje vec iného druhu). Niektorí ezoterickí autori tvrdi, že vo vesmíre je nekonečné množstvo všetkého – energie, lásky, zemiakových lupienkov. Moja životná skúsenosť hovorí skôr pravý opak… Ak sa na to pozriete mojimi očami (=pozerajúcimi na vesmír ako na finitný zdroj), tak je na tejto výpovedi dôležitá hlavne jej druhá časť – ak vezmeš priveľa, vzniká inde nedostatok. Možno nie práve u teba, ale niekde rozhodne vzniká. Rovnováha sa vyrovnáva vo veľkom meradle.

Mechanizmus, ktorým sa to deje, popisujú potom zvyšné riadky: ak máme niečo radi, chceme toho mať čo najviac, a je nám celkom jedno, že to do smrti nespotrebujeme – budeme to hromadiť, pretože niekde v nás je hlboko zakódovaný princíp nedostatku, keď sme ešte boli jaskynní ľudia a boli obdobia, že sme nemali čo jesť… Ale veci sú na to, aby plnili svoju funkciu, a keď ich hromadíme a nepoužívame, tak vlastne nijakú funkciu neplnia (okrem tej, že sa cítime lepšie). Keby sme hromadili len toľko, koľko skutočne spotrebujeme, mohli by iní s tým zvyškom niečo podniknúť. Vec by plnila svoju funkciu…

Hromadenie vecí (mimochodom, v tarote štvorka mincí) na nás zanecháva ešte jeden dopad – viažeme sa na veci a miesto toho, aby sme im vládli, vládnu ony nám. Ako? Keď nám je jedno, či niečo máme alebo nemáme, ak to práve nepotrebujeme, tak sme slobodní. Ak nám to nie je jedno, potom nás ovláda náš strach z nedostatku a my sme jeho otrokom. Navyše sa pre nás vlastnenie danej veci stáva vyjadrením našej hodnoty. A ak sa ľudská hodnota odmeriava vlastnením napr. auta, tak potom každý, kto tých áut má viac, v našich očiach vyzerá ako “lepší” a “hodnotnejší” ako ja. Veci nám začínajú diktovať náš pocit sebahodnoty!

Naša hodnota nespočíva v tom, čo vlastníme, ale v tom, ako dokážeme reagovať na rôzne situácie, do ktorých nás život stavia. Hodnota je v nás, nie vo veciach, ktoré dočasne máme… do hrobu si ich aj tak nevezmeme!