81

Pravda nebývá zahalena krasomluvou,
výmluvnost ku prospěchu bývá klamu.
Dobrý člověk projevuje se prostými skutky
ve prospěch druhých,
ten, jenž vyznačuje se výřečností,
nebývá naplněn dobrotivostí.
Ten, jenž vystavuje na odiv své vědomosti,
nebývá zřídlem moudrosti.
Ušlechtilý člověk neshromažďuje ani věci,
ani pocty.
Čím více rozdává, tím více má,
rozdáváním druhým obohacuje sebe.
Dělí-li se s jinými o své úspěchy,
i jejich úspěch stává se jeho vlastním.
Nebeským principem je vzájemný prospěch
a neškodění si,
moudrý člověk je si vědom toho,
že zdrojem jeho odměny je konání samé,
jeho vědomí souladu s nejvyšším principem,
jeho pocit, že vykonal jen to,
co vykonati měl.

“Pravda nebývá zahalena krasomluvou, výmluvnost ku prospěchu bývá klamu.” Toto poznám z jednej anglickej priesne trochu inak, ale rovnako výstižne (ide o Alan Parsons Project): “Many words are spoken when there’s nothing to say.” Veľa slov sa hovorí, keď niet čo povedať. Používam to celý život a funguje to na 100% – keď niekto nevie povedať presne, začne okolo veci robiť mrakovú clonu zo slov. Keď si niekto pripadá nedôležito, začne svoje slová nafukovať.  Keď niekomu chýbajú argumenty pre jeho pocity, nájdete v jeho reči samé odvolávky na iné autority a “to sa tak robí/nerobí”.

Princíp je jednoduchý: buď máš čo povedať – a potom to povedz a neboj sa, či to bude niekto zosmiešňovať alebo nie. Učíme sa tým, že si konfrontujeme názory. Toto je komunikácia o veci.

Alebo nemáš čo povedať – a potom mlč. Ak napriek tomu povieš, bude to krasorečnenie – a z komunikácie o veci sa stáva komunikácia o človeku (=egu). Všomnite si: “ten, jenž vyznačuje se výřečností, nebývá naplněn dobrotivostí” – pretože nás núti počúvať nie to, čo my považujeme za prínos, ale to, čo on považuje za prínos.

Keď nabudúce budete počuť niekoho, ako šraubovane pojednáva o niečom, spýtajte sa: hovorí o veci alebo hovorí o sebe? Keby hovoril o veci, použije slová, ktoré nám umožnia porozumieť. A keď nehovorí o veci – má vôbec zmysel ho počúvať? (Teda, pokiaľ práve nie sme psychoanalytik. )

A teraz prichádza tá skutočne ťažká časť: “čím více rozdává, tím více má”. Ako nekresťan to musím vziať z pragmatického hľadiska. Ak rozdávame, čo robíme? Robíme dobre iným ľuďom, budujeme v nich dôveru v ľudstvo ako také (pretože niekto im predviedol, že je schopný dať a nič za to nechcieť), budujeme si vzťah s nimi a budujeme ich ochotu oplatiť rovné rovným. Ale pozor – nie je to absolútne pravidlo – polievku nám môže pokaziť ešte vonkajšie prostredie. Ak prostredie funguje prospechársky a rozdávanie (v zmysle “bezodplatné odovzdávanie”) sa považuje za slabosť, tak múdry človek radšej dvakrát zváži, než niečo bezodplatne odovzdá. Takéto prostredie si totiž “vec zadarmo” nielenže nebude ceniť – ale pravdepodobne si ju ani nevšimne…

V priaznivom prostredí, naopak, vytvára “rozdávanie” zaujímavý efekt: je ako keď hodíte do jazera kameň – od miesta, kam dopadol, sa šíria kruhy. Vaša jednorazová akcia vedie k akciám iných ľudí a váš prvotný podnet sa šíri do prostredia. V priaznivom prostredí jeden jediný človek dokáže hravo zapríčiniť zmenu. A v konečnom dôsledku z tejto zmeny sám ťaží, pretože sa jeho prostredie jeho pôvodným činom zmenilo k lepšiemu.

Veľa výrobných podnikov a úradov bojuje s touto zákonitosťou. Majú vnútorný problém s motiváciou pracovníkov, pretože ľudia sú mľandraví, nie sú ochotní robiť svoju robotu s rozumom, nie sú “zákaznícky orientovaní” či čokoľvek… Tak organizácia dotiahne “zvonka” nejakého iného manažéra, aby im v tom “urobil poriadok”. Ale dotiahne ho do prostredia, ktoré svojím fungovaním vyvolalo demotiváciu – a nič sa odvtedy v ňom nezmenilo… A tak nový manažér vyzerá buď ako exót, na ktorého sa zvyšok podniku začne zastreľovať, alebo sa prispôsobí s ohľadom na vlastný záujem prostredie. Poučenie prvé: prostredie sa nedá meniť zvonka. Poučenie druhé: ak sa nezmenia pravidlá fungovania, nezmenia sa postoje ľudí. Naopak to jednoducho nefunguje. Prostredie si “dávanie” nielenže neocení, ale si ho asi ani nevšimne!

Poučenie tretie: dobrý bosorák si veľmi opatrne vyberá, komu čo povie alebo koho čo naučí. Neradí sám od seba. Ako to povedala moja dobrá kamarátka: “Ľuďom netreba pomáhať. Ľuďom treba vyhovieť – oni sa už potrestajú sami!”

“Nebeským principem je vzájemný prospěch a neškodění si.” V mojom ponímaní je celý svet (zemeguľa, príroda) jeden obrovský ekosystém, v ktorom každý druh a každý typ energie hrá svoju úlohu.Základným princípom je rovnováha. Často prirovnávam Zem k ľudskému telu a človeka k nejakému orgánu – dajme tomu jazyku. Keby si jedného dňa jazyk povedal, že on je tu najdôležitejší a všetko je tu vlastne preňho, začne sa hrabať za vlastným pôžitkom na úkor zvyšku organizmu. Bude do seba cpať od rána do večera všetko, čo stimuluje jeho chuťové kanáliky, aby mal z tohto života maximum pôžitku. Čo ho zaujíma, že všetky tie veci skončia v žalúdku, ktorý ich nebude vedieť spracovať? Že budú tíško zahnívať v čreve, ktoré sa perforuje alebo dostane rakovinu? Že pečeň a ľadviny prestanú detoxifikovať? Že cievy sa zanesú nejakým divným cholesterolom a z toho skolabuje srdce? Že mozog odíde následkom nedokysličenia? Nech žije pôžitok – jazyk je z celého organizmu najdôležitejší!

Takto to funguje nielen pri ľudskom organizme, ale i v prírode. Pred pár rokmi boli jari, keď ste včelu takmer nevideli – vyničili ich protikomárové či aké postreky. Vedci vtedy vypočítali, že ak vyhynú včely, do štyroch rokov vyhynie ľudstvo, pretože nebude mať čo jesť, pretože nik nebude opeľovať… Uuuups?! (Ak niekto o týchto prepojeniach pochybuje, tuto je niečo, čo nás možno aspoň na chvíľku zamrazí…)

Posledných 5 riadkov: Toto je o Vzostupe – o tvorení “nulovej karmy” (tzv. kriyamana karma, “instantná karma”, keď okamžite dostávame výsledky svojho konania a nič sa už neodkladá na budúci život). Je to stav, kedy konáme preto, že tak urobiť treba, nie že si od toho sľubujeme nejaký vlastný ziska alebo výhodu… Vtedy sa začíname odosobňovať od našej individuálnej existencie a začíname sa stávať súčasťou “ekosystému” pozostávajúceho zo Zeme a celého zvyšku vesmíru. To, čo za nami zostáva, je prakticky neviditeľné – môže to byť taká somarinka ako vziať žabu a preniesť ju cez cestu, aby ju nerozpučilo okoloidúce auto. Výsledok tohto konania nevidno, ale jeho následkom je vychytaných viac odporných komárov, ktoré neprenesú nákazu, potom žabu chytí bocian a nakŕmi ňou malého bociana, atď. Náš skutok je neviditeľný, ale profituje z neho celý ekosystém. Pracujeme v záujme vyššieho celku.