“Pravda nebývá zahalena krasomluvou, výmluvnost ku prospěchu bývá klamu.” Toto poznám z jednej anglickej priesne trochu inak, ale rovnako výstižne (ide o Alan Parsons Project): “Many words are spoken when there’s nothing to say.” Veľa slov sa hovorí, keď niet čo povedať. Používam to celý život a funguje to na 100% – keď niekto nevie povedať presne, začne okolo veci robiť mrakovú clonu zo slov. Keď si niekto pripadá nedôležito, začne svoje slová nafukovať.  Keď niekomu chýbajú argumenty pre jeho pocity, nájdete v jeho reči samé odvolávky na iné autority a “to sa tak robí/nerobí”.

Princíp je jednoduchý: buď máš čo povedať – a potom to povedz a neboj sa, či to bude niekto zosmiešňovať alebo nie. Učíme sa tým, že si konfrontujeme názory. Toto je komunikácia o veci.

Alebo nemáš čo povedať – a potom mlč. Ak napriek tomu povieš, bude to krasorečnenie – a z komunikácie o veci sa stáva komunikácia o človeku (=egu). Všomnite si: “ten, jenž vyznačuje se výřečností, nebývá naplněn dobrotivostí” – pretože nás núti počúvať nie to, čo my považujeme za prínos, ale to, čo on považuje za prínos.

Keď nabudúce budete počuť niekoho, ako šraubovane pojednáva o niečom, spýtajte sa: hovorí o veci alebo hovorí o sebe? Keby hovoril o veci, použije slová, ktoré nám umožnia porozumieť. A keď nehovorí o veci – má vôbec zmysel ho počúvať? (Teda, pokiaľ práve nie sme psychoanalytik. )

A teraz prichádza tá skutočne ťažká časť: “čím více rozdává, tím více má”. Ako nekresťan to musím vziať z pragmatického hľadiska. Ak rozdávame, čo robíme? Robíme dobre iným ľuďom, budujeme v nich dôveru v ľudstvo ako také (pretože niekto im predviedol, že je schopný dať a nič za to nechcieť), budujeme si vzťah s nimi a budujeme ich ochotu oplatiť rovné rovným. Ale pozor – nie je to absolútne pravidlo – polievku nám môže pokaziť ešte vonkajšie prostredie. Ak prostredie funguje prospechársky a rozdávanie (v zmysle “bezodplatné odovzdávanie”) sa považuje za slabosť, tak múdry človek radšej dvakrát zváži, než niečo bezodplatne odovzdá. Takéto prostredie si totiž “vec zadarmo” nielenže nebude ceniť – ale pravdepodobne si ju ani nevšimne…

V priaznivom prostredí, naopak, vytvára “rozdávanie” zaujímavý efekt: je ako keď hodíte do jazera kameň – od miesta, kam dopadol, sa šíria kruhy. Vaša jednorazová akcia vedie k akciám iných ľudí a váš prvotný podnet sa šíri do prostredia. V priaznivom prostredí jeden jediný človek dokáže hravo zapríčiniť zmenu. A v konečnom dôsledku z tejto zmeny sám ťaží, pretože sa jeho prostredie jeho pôvodným činom zmenilo k lepšiemu.

Veľa výrobných podnikov a úradov bojuje s touto zákonitosťou. Majú vnútorný problém s motiváciou pracovníkov, pretože ľudia sú mľandraví, nie sú ochotní robiť svoju robotu s rozumom, nie sú “zákaznícky orientovaní” či čokoľvek… Tak organizácia dotiahne “zvonka” nejakého iného manažéra, aby im v tom “urobil poriadok”. Ale dotiahne ho do prostredia, ktoré svojím fungovaním vyvolalo demotiváciu – a nič sa odvtedy v ňom nezmenilo… A tak nový manažér vyzerá buď ako exót, na ktorého sa zvyšok podniku začne zastreľovať, alebo sa prispôsobí s ohľadom na vlastný záujem prostredie. Poučenie prvé: prostredie sa nedá meniť zvonka. Poučenie druhé: ak sa nezmenia pravidlá fungovania, nezmenia sa postoje ľudí. Naopak to jednoducho nefunguje. Prostredie si “dávanie” nielenže neocení, ale si ho asi ani nevšimne!

Poučenie tretie: dobrý bosorák si veľmi opatrne vyberá, komu čo povie alebo koho čo naučí. Neradí sám od seba. Ako to povedala moja dobrá kamarátka: “Ľuďom netreba pomáhať. Ľuďom treba vyhovieť – oni sa už potrestajú sami!”

“Nebeským principem je vzájemný prospěch a neškodění si.” V mojom ponímaní je celý svet (zemeguľa, príroda) jeden obrovský ekosystém, v ktorom každý druh a každý typ energie hrá svoju úlohu.Základným princípom je rovnováha. Často prirovnávam Zem k ľudskému telu a človeka k nejakému orgánu – dajme tomu jazyku. Keby si jedného dňa jazyk povedal, že on je tu najdôležitejší a všetko je tu vlastne preňho, začne sa hrabať za vlastným pôžitkom na úkor zvyšku organizmu. Bude do seba cpať od rána do večera všetko, čo stimuluje jeho chuťové kanáliky, aby mal z tohto života maximum pôžitku. Čo ho zaujíma, že všetky tie veci skončia v žalúdku, ktorý ich nebude vedieť spracovať? Že budú tíško zahnívať v čreve, ktoré sa perforuje alebo dostane rakovinu? Že pečeň a ľadviny prestanú detoxifikovať? Že cievy sa zanesú nejakým divným cholesterolom a z toho skolabuje srdce? Že mozog odíde následkom nedokysličenia? Nech žije pôžitok – jazyk je z celého organizmu najdôležitejší!

Takto to funguje nielen pri ľudskom organizme, ale i v prírode. Pred pár rokmi boli jari, keď ste včelu takmer nevideli – vyničili ich protikomárové či aké postreky. Vedci vtedy vypočítali, že ak vyhynú včely, do štyroch rokov vyhynie ľudstvo, pretože nebude mať čo jesť, pretože nik nebude opeľovať… Uuuups?! (Ak niekto o týchto prepojeniach pochybuje, tuto je niečo, čo nás možno aspoň na chvíľku zamrazí…)

Posledných 5 riadkov: Toto je o Vzostupe – o tvorení “nulovej karmy” (tzv. kriyamana karma, “instantná karma”, keď okamžite dostávame výsledky svojho konania a nič sa už neodkladá na budúci život). Je to stav, kedy konáme preto, že tak urobiť treba, nie že si od toho sľubujeme nejaký vlastný ziska alebo výhodu… Vtedy sa začíname odosobňovať od našej individuálnej existencie a začíname sa stávať súčasťou “ekosystému” pozostávajúceho zo Zeme a celého zvyšku vesmíru. To, čo za nami zostáva, je prakticky neviditeľné – môže to byť taká somarinka ako vziať žabu a preniesť ju cez cestu, aby ju nerozpučilo okoloidúce auto. Výsledok tohto konania nevidno, ale jeho následkom je vychytaných viac odporných komárov, ktoré neprenesú nákazu, potom žabu chytí bocian a nakŕmi ňou malého bociana, atď. Náš skutok je neviditeľný, ale profituje z neho celý ekosystém. Pracujeme v záujme vyššieho celku.

Začiatok mi pripomína zákon entrópie . Príroda sa snaží regulovať veci k ideálnemu “stredu”, teda udržať ich v rovnováhe. Keď sa jeden živočíšny druh premnoží, premnoží sa aj dravec, ktorý sa ním živí – a vyreguluje to. Pri opačnej situácii sa nízky stav jedného druhu prenáša na ostatné. To vďaka tomu, že v prírode je všetko navzájom poprepájané – všetko je súčasť jediného ekosystému.

Vznik nerovnováhy rieši príroda po svojom – katastrofami, urobením “čistého stola”, na ktorom možno začínať znova z nuly. Je to jeden zo základných princípov fungovania tohto ekosystému; nedá sa vysadiť. Takže by bolo rozumnejšie s ním rátať, nie zatvárať pred ním oči. Ideálny stav je rovnováha a každá nerovnováha je len dočasná. Čím vyššia nerovnováha, tým dočasnejšia.

“Lidská společnost … nekráčí vždy touto cestou.” Ľudská spoločnosť sa tvári, akoby nebola so zvyškom sveta poprepájaná, akoby tvorila samostatnú “nadstavbu” (teda bola “korunou tvorstva”). Je to dané tým, že ľudský mozog, keď si robí obraz o svete, dokáže narábať len s obmedzeným počtom faktorov, a tie, ktoré nie sú veľmi vivideľné alebo si nevyžadujú z hľadiska prežitia jeho pozornosť, jednoducho vynecháva. Až potom sa jedného dňa zobudí a zistí, že cez noc sa niekam stratil kyslík…

Je nezmysel hnevať sa na ľudstvo, že je také, aké je… Len sa prispôsobilo prevažným podmienkam života. Trocha mi to pripomína prírodopisný film o mačkách, kde sa hovorilo, že mačka “vidí” len pohybujúce sa veci. Vníma aj statické, ale jej pozornosť “frčí” výlučne na veciach, ktoré sa pohybujú, pretože to je potenciálna “korisť”. Podobným spôsobom funguje aj ľudský mozog. Vníma len veci, ktoré 1. ho ohrozujú alebo 2. mu prinášajú uspokojenie. Ten zvyšok ho nezaujíma, až kým sa nedostane do jednej z týchto dvoch kategórií.

“Člověk obyčejně usiluje se zvětšit nadbytek a tím i nedostatek.” Táto výpoveď vychádza z predpokladu, že vo vesmíre je len konečné množstvo niečoho – a tak ak priveľa uberieme, vytvára sa “podtlak”, ktorý už nemá čo zaplniť (alebo ho zaplňuje vec iného druhu). Niektorí ezoterickí autori tvrdi, že vo vesmíre je nekonečné množstvo všetkého – energie, lásky, zemiakových lupienkov. Moja životná skúsenosť hovorí skôr pravý opak… Ak sa na to pozriete mojimi očami (=pozerajúcimi na vesmír ako na finitný zdroj), tak je na tejto výpovedi dôležitá hlavne jej druhá časť – ak vezmeš priveľa, vzniká inde nedostatok. Možno nie práve u teba, ale niekde rozhodne vzniká. Rovnováha sa vyrovnáva vo veľkom meradle.

Mechanizmus, ktorým sa to deje, popisujú potom zvyšné riadky: ak máme niečo radi, chceme toho mať čo najviac, a je nám celkom jedno, že to do smrti nespotrebujeme – budeme to hromadiť, pretože niekde v nás je hlboko zakódovaný princíp nedostatku, keď sme ešte boli jaskynní ľudia a boli obdobia, že sme nemali čo jesť… Ale veci sú na to, aby plnili svoju funkciu, a keď ich hromadíme a nepoužívame, tak vlastne nijakú funkciu neplnia (okrem tej, že sa cítime lepšie). Keby sme hromadili len toľko, koľko skutočne spotrebujeme, mohli by iní s tým zvyškom niečo podniknúť. Vec by plnila svoju funkciu…

Hromadenie vecí (mimochodom, v tarote štvorka mincí) na nás zanecháva ešte jeden dopad – viažeme sa na veci a miesto toho, aby sme im vládli, vládnu ony nám. Ako? Keď nám je jedno, či niečo máme alebo nemáme, ak to práve nepotrebujeme, tak sme slobodní. Ak nám to nie je jedno, potom nás ovláda náš strach z nedostatku a my sme jeho otrokom. Navyše sa pre nás vlastnenie danej veci stáva vyjadrením našej hodnoty. A ak sa ľudská hodnota odmeriava vlastnením napr. auta, tak potom každý, kto tých áut má viac, v našich očiach vyzerá ako “lepší” a “hodnotnejší” ako ja. Veci nám začínajú diktovať náš pocit sebahodnoty!

Naša hodnota nespočíva v tom, čo vlastníme, ale v tom, ako dokážeme reagovať na rôzne situácie, do ktorých nás život stavia. Hodnota je v nás, nie vo veciach, ktoré dočasne máme… do hrobu si ich aj tak nevezmeme!

Toto mi hodne pripomína duševnú ustrnulosť: keď si myslíte, že ste už všetko videli, všade boli a od všetkého máte kľúče…

Už to, že žijeme len jeden život, obmedzuje prísun situácií, do ktorých sa dostaneme. Pohybujeme sa v určitom prostredí. Prichádzame do kontaktu s určitými ľuďmi. Máme z tohto kontaktu určité skúsenosti. Na základe týchto skúseností sa tvoria naše postoje a presvedčenia. Ale toto všetko je vhodné len pre daný typ situácií…

Ak sa naše prostredie často nemení, máme tendenciu považovať ho za jediné a naše ego hovorí, že už sa nemáme čoho obávať. Už sme to “zvládli” a teraz môžeme napovedať iným, ako to majú zvládnuť oni… Omyl!

Len ak si uvedomíme, že situácia sa môže hocikedy zvrtnúť a my môžeme čeliť situáciám, na ktoré nemáme a ktoré by vyriešilo ľavou zadnou malé dieťa z iného prostredia s inými skúsenosťami a inými presvedčeniami, len vtedy máme šancu vyviaznuť z tohto života bez podstatných šrámov – vtedy si totiž uvedomujeme, že každý okamih môže byť v živote “ten prvý” alebo “ten posledný” a žijeme ho celkom inak – bez automatizmov, rutín a predsudkov, ale s otvorenými očami a otvorenou mysľou, ktorá robí úsudky na základe faktov, nie na základe našich predstáv a želaní.

Je namáhavé nastúpiť na túto cestu – ale je veľmi jednoduché takto žiť…

Z vysvetlenia Dereka Lin: Tí, ktorí sú odvážni a odhodlaní, ale postupujú opatrne a nenásilne, sú v súlade s Tao, a tak sa zdá, že im samotné nebesá nadržiavajú. Táto kapitola veľmipresne odlišuje medzi odvahou a trúfalosťou. Odvaha značí byť rozhodný, pevný a neohrozený, kým trúfalosť znamená kašlať na opatrnosť, vrhať sa po hlave do vecí a spoliehať sa, že to snáď vyjde. To prvé je vnútorná kvalita zrodená z presvedčenia; to druhé je mykanie bicepsom.

Tí, ktorí majú tú vnútornú kvalitu, majú tieto črty:

1. Pretože nie sú dobrodruhovia, nebojujú proti iným, tak ako Tao sa neobracia proti nikomu. Ale napriek tejto zdanlivej mäkkosti z dlhodobého hľadiska dosahujú svoje ciele.
2. Sú pokojní a nevystatovační, tak ako aj Tao je tiché a bez slov. Stále sa však prispôsobujú meniacim podmienkam,lebo ich k tomu vedie vnútorná opatrnosť. Keď sa zmení situácia, ochotne prispôsobia svoj prístup, aby dosiahli pohyblivý cieľ.
3. Všetko, čo robia, robia naplno, tak ako Tao je všadeprítomné. Svoje počiny robia s uvážením. Pretože sú si plne vedomí každého okamihu života, robia všetko s nevídanou hĺbkou.
4. Sú vyrovnaní a pripravení, tak ako Tao plánuje a koordinuje miliardy aktivít pozvoľným, nenápadným spôsobom. Všetko vnímajú presne v tom správnom okamihu a dajú si čas na uvážlivé plánovanie. Tým, že sú dobre pripravení, dokážu konať s rozvahou a maximalizovať svoje šance na úspech… keď nastane tá správna doba a ani o okamih skôr.